Rozhovor s Danielou Žilinčíkovou

Statočné ženy (bez nádeje)

Tehotná žena má v našej spoločnosti zvláštne postavenie. Hovoríme o nej, že je „v nádeji“... Aké postavenie má v našej spoločnosti žena, ktorá zvažuje, že sa svojho dieťaťa hneď po pôrode vzdá?

Ako sa dá pomôcť tehotnej žene v ťažkej životnej situácii, ktorá sa pomoci vyhýba? Ako možno pomôcť jej dieťaťu, ktoré ešte de iure dieťaťom nie je (aspoň nie pre zákon o sociálno-právnej ochrane detí), ak je ohrozený jeho prenatálny vývin? To sú otázky, o ktorých sme sa porozprávali s Dankou Žilinčíkovou z Centra Návrat v Banskej Bystrici. Práve Danka stála pri zrode Lokálnej siete pomoci tehotnej žene v ohrození Zachráňme Kukulíka.

LH: Ako vznikol názov Zachráňme Kukulíka?

Danka Žilinčíková: Toto pomenovanie vzišlo z môjho obľúbeného rozprávkového príbehu, na ktorom som vyrástla. Kukulík je chlapček, ktorý sa vyliahol z tekvice. Keďže nikoho nemal, musel kus svojej životnej cesty prejsť sám. Keď potom stretol ľudí, ktorí ho mali radi, nevediac, o čo prichádza, odišiel od nich. Títo ľudia sa však o neho báli a rozhodli sa ho ísť hľadať veľmi ďaleko a zachrániť ho.

LH: Ako Lokálna sieť pomoci tehotnej žene v ohrození: Zachráňme Kukulíka dostala svoju konkrétnu podobu?

Danka Žilinčíková: Už dlho pracujeme a dalo by sa povedať, že žijeme s vedomím, že z bystrickej pôrodnice odchádzajú bábätká po opustení rodičmi do ústavnej starostlivosti. Mali sme za sebou prácu s niekoľkými tehotnými ženami v ohrození, keď sa stal prípad, ktorý bol rozhodujúcim impulzom pre vznik „kukulíkovskej siete“. Išlo o tehotnú ženu bez domova. Skutočne sme sa jej snažili pomôcť viacerí, z rôznych organizácii. Mali sme na to dokonca aj relatívne dosť času. Ale nebolo to koordinované, takže klientka vždy niekam prišla, prijala pomoc a po čase úspešne unikla. Nikomu z profesionálnych pracovníkov v Bystrici sa nepodarilo zmotivovať ju pre dlhodobejšiu snahu, aby svojim spôsobom života neohrozovala nenarodené dieťa. Bolo to veľmi komplikované a bol vysoký predpoklad, že svoje dieťatko po narodení opustí. (Napokon, do Návratu prišla práve s tým, že zvažuje adopciu.) Bohužiaľ sa nám nepodarilo byť s ňou v sústavnom a pravidelnom kontakte. Tak sa udialo to, čo sa udialo a síce, že porodila dieťatko a odišla (utiekla) z nemocnice. Dieťa je, podľa mojich informácií, stále v ústavnej starostlivosti. Po tejto skúsenosti, ktorá bola pre mňa ako pre profesionála dosť frustrujúca, som začala uvažovať o lokálnej sieti pomoci pre tehotné ženy a ich nenarodené deti.

LH: Aké sú možnosti a na druhej strane limity pomoci ohrozenému dieťaťu v týždňoch a mesiacoch, ktoré predchádzajú jeho príchodu na svet?

Danka Žilinčíková: Začala by som tým, že pri práci s tehotnou ženou v ohrození je určujúcim faktom, že je to ona, kto zvažuje byť mamou alebo byť nie-mamou. Mojou úlohou je pomôcť jej rozhodnúť sa a vysporiadať sa s týmto rozhodnutím a jeho dôsledkami. Dieťaťu beží čas od prvých momentov, ako je počaté. Či matka a dieťa prežijú tehotenstvo v zdraví, záleží od toho, ako bývajú, či majú čo jesť, či majú dostatočné príjmy atď. Všetko toto ovplyvňuje šance dieťaťa byť zdravým človekom, keď sa narodí. Človekom, ktorý sa naučí ľúbiť, čítať, písať a bude sa môcť normálne zamestnať.
Ak od začiatku žena komunikuje adopciu ako jediné riešenie, s ktorým chce pomôcť, snažíme sa ju podporiť v prevzatí zodpovednosti za toto rozhodnutie. Chceme od nej, aby uvedomele rozmýšľala o tom, ako by mohlo jej dieťa prežiť bezpečné tehotenstvo, pretože zdravé dieťa má oveľa väčšie šance na rýchle umiestnenie v rodine. Hovoríme s ňou o tom, ako prebieha proces adopcie a ako ho ona môže svojím konaním alebo nekonaním ovplyvniť. V momente, keď aktívne porozumie tomu, že adopcia sa nedeje automaticky a že dieťa je o hrozené dlhodobým pobytom v detskom domove, vieme, že väčší kus práce máme za sebou.

LH: Čo sa dá robiť v prípade, keď tehotná žena nechce pomoc?

Danka Žilinčíková: Môj názor je, že profesionál by mal permanentne pracovať na svojom rozvoji tak, aby si vedel poradiť aj s takýmito situáciami. Môže využiť to, že klientka prijíma pomoc od iných organizácii. Napríklad, keď býva v nejakom sociálnom zariadení, chodí niekam na jedlo či na šaty, predpokladám, že vždy sa tam stretáva s niekým, ku komu má nejaký typ vzťahu. Prostredníctvom týchto ľudí je možné s ňou komunikovať, podporiť ju a motivovať.
Určite to chce pružnosť a kreativitu v myslení profesionálov. Chápem, že nie každý to vidí takto alebo že nie každý sa cíti na to, že to dokáže. V „kukulíkovskej“ sieti je zapojených štrnásť profesionálov, z ktorých každý niečo ponúka. Na jednotlivé ponuky profesionálov nemusí žena vôbec reagovať, ale spoločne vyskladané môžu mať silnejší účinok.
Väčšinou sa stretávame s klientkami, ktoré žijú v komunitách, kde sú prítomné fenomény ako chudoba, alkoholizmus, kriminalita a podobne. Žena nemá inú možnosť, musí sa prispôsobiť. Z toho vyplývajú ťažké a zložité situácie, v ktorých sa nachádza. Ale aj v takomto prostredí je možné nájsť niekoho, kto aspoň trochu môže byť pozitívnou oporou jej a nenarodenému dieťaťu. Aj o tom – nájsť ľudí, ktorí budú svojim záujmom o ženu a nenarodené dieťa dávať najavo, že jej tehotenstvo je vážna vec – je „kukulíkovská“ sieť.

LH: Čo môže vlastne žena urobiť pre svoje dieťa, ak sa rozhodne, že sa ho vzdá?

Danka Žilinčíková: Ako pomáhajúci profesionál som sa rozprávala s mnohými dospelými ľuďmi, ktorých sa rodičia vzdali. Niektorí neodpustili. Neodpustili mame, že viac nebojovala, že neprestala piť, keď ich čakala, že sa o seba viac nestarala. Dôležité je, že majú ťažké pocity voči človeku, o ktorého situácii nevedia takmer nič. Veľmi im chýba, že nemajú jasno v tom, aký je vlastne začiatok ich príbehu.
Preto vysvetľujeme tehotnej žene, že je dôležité, aký odkaz odovzdá. Ak nijaký, je to zlé. Dieťa sa musí jedného dňa dozvedieť o tom, že mama bojovala, zvažovala, hľadala pomoc, a napokon aj to, že mala strach. Spoločne vyberáme z jej rodinnej histórie drobné príbehy, ktoré by dieťaťu mohli byť oporou a pomohli mu budovať si svoju identitu. Pomôže hoci aj zopár fotiek rodiny, pretože dieťa bude možno mať oči po mame, či úsmev svojho dedka. Takýto odkaz matky dieťaťu „cez hlbiny času“ je v tej situácii maximum, čo môže spraviť.

LH: Nie je pre teba ťažké neodsudzovať ju za rozhodnutie opustiť dieťa?

Danka Žilinčíková: Mám pocit, že už som od toho oslobodená. Veľmi mi pomohli iní profesionáli, ktorí posudzujú a odsudzujú (smiech). Mnohokrát som sa stretla s tvrdými vyjadreniami voči tehotným ženám hľadajúcimi pomoc: „No, máte, čo ste chceli, môžete si za to sami. Načo spávate s tými mužmi, keď sa potom neviete postarať o deti?“. Ja si uvedomujem si, že tehotná žena je pre nás partnerom, a nie klientom, pretože ona vie o svojom príbehu najviac. Je pre mňa človekom, ku ktorému sa správam partnersky, a vždy si vážim, keď príde a dokáže o tých veciach hovoriť.

LH: Ty považuješ tieto ženy za statočné?

Danka Žilinčíková: Treba si uvedomiť, že sú to ženy, ktoré sa stretávajú so znevažovaním a s diskrimináciou kvôli tomu, v akej sú sociálnej situácii. Ja som presvedčená o tom, že každá tehotná žena, ktorá vôbec požiada o pomoc, je statočná – práve v tejto spoločnosti, kde sa požiadanie o pomoc stále hodnotí ako prejav slabosti.

LH: Ďakujem za rozhovor.
Rozhovor pripravila Lenka Hujdičová.
Viac info na navratbb@navrat.sk

Převzato z http://www.navrat.sk/?lang=SK&cat=ddc2ca9e19e103967cb6121a143c07a8