Rodiny v kríze alebo rodiny v ohrození prežívajú problémy, ktoré nie je možné vyriešiť za krátky čas. A tak zmluvy s úradmi, ktoré sa v súčasnosti uzatvárajú len na pár mesiacov v roku, nedokážu vytvoriť systematickú pomáhajúcu podporu. Rodiny, s ktorými sa stretávame, však o ňu stoja.
Pred rokmi sme ich stretli, aby sme im pomohli. Na základe zmluvy s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Žiline sme poskytovali rozmanité odborné služby pre rodiny, do ktorých už musel vstúpiť štát, aby chránil deti. Boli to rodiny, ktorým hrozilo kvôli nedostatočnej rodičovskej starostlivosti odňatie dieťaťa, t.j. rozdelenie rodiny.

Tieto rodiny sú zvyčajne ponechané pri riešení svojich problémov samy na seba, často nemajú dobré rodinné zázemie či podporu okolia. Zvyčajne sú tŕňom v oku pre väčšinovú populáciu, alebo pre susedov. Určite sú aj odmietaní a odsúvaní nabok, či vylúčení ... Takýmto rodinám môže pomôcť len dlhodobá podpora.

Z etických dôvodov sme preto štyrom rodinám, s ktorými sme prešli kus cesty, ponúkli to, čo bolo v našich silách - ďalší bezpečný pravidelný priestor na stretávanie. Na to sme však museli zohnať také finančné zdroje (projekt: Zruční rodičia – spokojné deti), ktoré by reagovali na skutočné potreby týchto rodín (pomáhajúce služby fungujúce plynule počas celého roka) a nie na to, čo potrebuje štátna pokladnica (uzavretie kontraktov/zmlúv na krátke - niekoľkomesačné časové obdobie).

V Žiline sa nám teda podarilo zriadiť Kluby rodín v kríze. Každé dva týždne môžu rodičia i deti prísť, stretnúť sa s odborníkmi, ktorých už poznajú, diskutovať o výchove, o riešení rodičovských problémov, hovoriť o svojich pocitoch, vzájomne sa podporiť i poradiť si.

Na Kluby doteraz prišlo spolu 5 rodičov a 14 detí. Nemyslíme si, že sme urobili niečo veľké, pokiaľ ide o množstvo. Vytvorili sme však pravidelný priestor, ktorý napomáha vytvárať vzťahy, otvárať sa, zdieľať a tým sa aj postupne posúvať ďalej.

A tak každé dva týždne čakáme ako to dopadne, kto príde a s čím. Vždy však prídu a učia nás ako im môžeme načúvať, ako môžeme s nimi hovoriť a ako im teda môžeme pomôcť.
Ukázali nám, že by obzvlášť rodičom dobre padlo, aby ich niekto vypočul, dal pocit, že za niečo stoja, že sú v niečom dobrí, že sa im v niečom darí. Skupinovými aktivitami máme možnosť nadviazať na individuálnu prácu, inak sa s rodinami poznať, vytvoriť z rodičov skupinu, ktorá si môže byť oporou i bezpečným zázemím. Na Klube máme pravidlá, ktoré vytvárajú podmienky pre rešpektuplnú komunikáciu medzi účastníkmi, pričom nikto nikoho neobviňuje, nemoralizuje sa a nevyčíta sa. Naopak, je tu veľa priestoru na podporu a povzbudenie vyslovené nahlas, na vyjadrenie uznania a empatie.

Kluby sa štruktúrou dosť podobajú na kluby náhradných rodín. Využívame rôzne techniky práce so skupinou (arteterapeutické aktivity na uľahčenie vyjadrovania, koláž, ale aj diskusie). Na niektoré kluby prinášame tému my . Napríklad sme sa už rozprávali o závislostiach, o zodpovednom rodičovstve, o psychických potrebách detí, premietali sme si aj film o rodičovstve. Ale niektoré stretnutia sú zamerané len na vyrozprávanie sa , uvoľnenie napätia z náročných situácií, ktoré členovia Klubu zažívajú. Rodinám pomáha pocit, že sa s podobnými problémami nestretávajú len oni, ale že zápasia s nimi aj iní. Necítia sa potom ako nemožní len preto, že žijú s problémami, s akými žijú.

Zo začiatku prichádzali rodiny viac kvôli nám, lebo s nami chceli ostať v kontakte. Postupne však došlo k zmene. Prichádzajú aj kvôli tomu , že sa môžu vyrozprávať, kvôli tomu, aby mohli hovoriť o svojich problémoch, aj kvôli programu pre deti. Tí rodičia, ktorí nedokážu zabezpečiť pre deti zaujímavé prostredie a zmysluplné voľnočasové aktivity, sa to tu aj trošku podučia ( obzvlášť tie mamy, ktoré majú viac malých detí a otcovia sú jednoducho fuč...).

Niekedy sa stane, že niektoré rodiny neprídu. Je to aj tým, že momentálne nemajú ani na cestovné a ani im už nikto nemá požičať. Občas neprídu jednoducho preto, že ich sociálne strachy (fóbie) z iného sveta než aký poznajú sú silnejšie ako lákadlá nášho „múdreho“ sveta (preplatenie cestovného, či objednaná pizza ). Inokedy zase neprídu, lebo nestíhajú svoje vlastné záležitosti ako napr. súčasne komplikované tehotenstvo, prácu, 5 detí a odvoz 30 km do Žiliny. A občas jednoducho preto, že dieťa s psychiatrickou diagnózou jednoducho "nemá svoj deň".

Nemáme recept na to, ako dostať tieto rodiny z ich problémov, ako ich motivovať, aby vytrvali v svojej snahe byť lepšími rodičmi. Vieme však, že keď sa cítia prijatí a počúvaní, dokážu aj oni počúvať.

Martina Grambličková a Iveta Keblušková , Centrum Návrat v Žiline

Převzato z http://www.navrat.sk/?lang=SK&cat=6e17d255286dc78c6e84d1e5a0a88def